Hoka Highland Fling Race 2014

Autor: Vojtech Špišák | 1.5.2014 o 23:51 | (upravené 2.5.2014 o 0:10) Karma článku: 7,20 | Prečítané:  289x

V auguste minulého roku ma presvedčila kamarátka Majka, na moju prvú ultratrailovú skúsenosť – 100 km javorníkmi. Aj keď mi absolvovanie tejto chuťovečky trvalo vyše 23 hodín a stálo ma to zápal kolenných šliach, ultra trialy (horské behy dlhšie ako 42 km) som si obľúbil. Jednak som odmalička dobrodružná povaha a jednak mám rád pohyb v horách a beh.

Loch Lomond - pohľad z Conic HillLoch Lomond - pohľad z Conic Hill

V auguste minulého roku ma presvedčila kamarátka Majka, na moju prvú ultratrailovú skúsenosť – 100 km javorníkmi. Aj keď mi absolvovanie tejto chuťovečky trvalo vyše 23 hodín a stálo ma to zápal kolenných šliach, ultra trialy (horské behy dlhšie ako 42 km) som si obľúbil. Jednak som odmalička dobrodružná povaha a jednak mám rád pohyb v horách a beh.

Parťáčka Majka žiaľ „zdrhla“ zo Slovenska do Anglicka, takže som sa na jeseň obzeral po nejakom šikovnom ultráčiku na britských ostrovoch. Do oka mi padol 85 km beh škótskou vysočinou Hoka Highland Fling Race. Decentné prevýšenie do 2000 metrov a hlavne príroda škótskej vysočiny rozhodli, takže som sa s Majkou dohodol, že koncom apríla 2014 ideme do toho.

Polrok utiekol ako voda a ani som sa nenazdal a apríl bol už tu. Musím otvorene priznať, že tréningu som veľmi neublížil, no moje odhodlanie, parametre trate 85 km/ ani nie 2000 metrov nastúpaných výškových metrov a definícia z irunfar.com „relatively flat“ ma ukľudňovali. 4 dni pred pretekmi som priletel do Londýna, kde som sa stretol s Majkou a leteli sme ku kamarátom do Glasgow. Štart mal byť v mestečku Milngavie a cieľ v dedinke Tyndrum.

Ďen pred pretekmi sme strávili nákupmi posledných maličkostí a vtipkovaním, ktorým sme sa snažili potlačiť predštartovú nervozitu. Predpoveď počasia vyzerala vcelku tradične škótsky – dážď, dážď, dážď a vietor. Kamarátka Erika sa nás síce snažila upokojiť, že predpovede počasia v Škótsku neplatia, lebo tu sa to mení aj 3 krát za deň, ale mierne obavy tu boli.

Ráno – deň pretekov. Budíček 03:15, hore som však bol už pred treťou. Pohľad z okna – lejak, sychravo – no hnus velebnosti. Najradšej by som zaliezol naspäť do vyhriatej postele. Čo už, dali sme sa na boj, treba ho vybojovať. 04:00 – taxík nás čaká pred vchodom, nasadáme a ideme ešte vyzdvihnúť spolubežkyňu Rachel, s ktorou sme sa cez FB dohodli, že ju zvezieme na štart.

04:45 – železničná stanica Milngavie – poprcháva, je chladno a sychravo. Ideme sa zaregistrovať a márne dúfame, že nájdeme nejaké teplé miesto. Postavíme sa teda na perón, vedľa stánku s kávou a snažíme sa netváriť tak, ako sa cítime – zúfalo. Okolo nás sa začínajú zhromažďovať ďalší pretekári. Väčšina z nich v mininalistickom prevedení (batôžtek, kraťasky, tielko) no zima nám bola, už len keď sme na nich pozerali. Odniesli sme naše drop bagy a kit bagy do pripravených áut a pri pohľade na šóru pred toi-toikami nás prešla aj chuť sa vycikať, veď na trati ešte bude možnosť. Aspoň že prestalo pršať.predštartová selfie

05:45 – predštartový brífing s ktrátkymi informáciami a potom sa už hrnieme pod mostík, spod  ktorého sa štartuje.

06:04 – ŠTART – 4 minúty neskôr, oproti itineráru - vybiehame. Už predtým sme sa s Majkou dohodli, že pôjdeme každý svojím tempom a nebudeme toho druhého (čiže Majku J ) zdržiavať. Prvé asi 2 km sa držíme spolu, potom v miernom stúpaní idem dopredu, ale Majka ma o chvíľu dobieha a predbieha (hold, na jej dlhé nohy, sa tie moje nechytajú). O malú chvíľku sa dostávame cez niečo ako lesopark do otvorenej krajiny, v diaľke sa rysujú prvé kopce vysočiny. Bežím si pohodovým tempom, nikam sa neplaším, občas ma niekto predbehne, občas niekoho predbehnem ja. Bežím v skupinke a snažím sa nenápadne odpočúvať hovory v šialenom škótskom dialekte. Sem tam prehodím zopár slov s bežcami. Zoznamujem sa tak s Johnom s Juhoafrickej republiky, ktorý beží už svoj 5ty Fling, s Ann a Jo – tetuškami okolo 40tky, ktoré ale bežia štafetu a keď sa dozvedajú, že je to môj prvý Fling, tak ma len potľlapkajú po pleci, zaželajú „Good Luck“ a so želaním „See you at finish“ bežia ďalej. Odbehnutú vzdialenosť iba odhadujem, lebo svojho Garmina som doma, pri sťahovaní niekam zapotrošil. Je pod mrakom, vetrík sem tam pofúkne silnejšie, ale mne je veľmi príjemne. Bežím si v sviežom tempe, vychutnávam krajinu naokolo a zrazu masa ľudí, veľký potlesk, „Well done“ odvšadiaľ – 1.checkpoint - Drymen -22 km, pozriem na hodinky a zhrozím sa – čas 02:15..sakra, idem príliš rýchlo, snažím sa trochu ubrať, v miernom kopčeku spomalím, ale pri príchode na nejakú ovčiu farmu, nás vítajú rezkou folkovou hrou na husle a podvedome sa opäť rozbehnem. V diaľke sa do výšky týči Conic Hill – kopček vysoký síce iba 361 metrov, no pri jeho zdolávaní bude treba prebehnúť asi 200 výškových metrov hore a asi 350 dole v priebehu necelých 2 km. Mraky sa začali trhať a vykuklo aj slniečko, čo mi pri stúpaní na Conic Hill zlepšilo náladu. Kopček som vyšiel rezkým krokom a sem tam som dokonca aj bežal. Na vrchole sa mi za zákrutou odrazu objavil nádherný, panoramatický výhľad na jazero Lomond (Loch Lomond). Tento pohľad ma donútil zastať a odfotiť ho. clanok_foto_882.jpg

Z rozplývania sa nad gýčovým výhľadom ma rýchlo vyviedol zbeh dole kopcom. Bol riadne hnusný. Bol to vlastne kontrolovaný pád po schodoch z kameňa a po 10tich minútach som už začínal cítiť kolená. Keď už som myslel, že to klesanie nemá konca, tak sme stretli oproti idúcich turistov, ktorí nás povzbudili klasickým „Well done guys“ a hlavne vetou, Balmaha is 2 minutes ahead. A naozaj, o chvíľku sme boli na 2. checkpointe – Balmaha (32.km), pozriem na hodinky, čas pár minút nad 4 hodiny....do kelu, zase prirýchle. Na jednej strane ma to potešilo, lebo som bežal na oveľa rýchlejší čas, ako som chcel, ale na druhej strane som sa obával prepáleného začiatku. Na checkpointe som zakričal svoje štartové číslo a dali mi do rúk môj prvý drop bag. Do fľaše som si s vodou rozmiešal prípravok proti dehydratácii, ktorý som si kúpil v piatok v lekárni. Mal by mi doplniť vypotené minerály a elektrolyty. Schmatol som drop bag a bežal som ďalej. Cestou som z neho zlikvidoval mandarinku, a dve datle, ktoré ma prekvapili svojou sladkosťou. V porovnaní bio datľami, ktoré si kupujem u nás, boli extra sladké. Po približne 2och km ma chytil kŕč do pravého lýtka. Zastal som, dal som si ľahší strečing, vykasal som si 3/4ťákové elasťáky nad lýtko a hodil som do seba magnézium. Po ďalšom km sa to isté zopakovalo s ľavým lýtkom. Celý proces so strečingom som zopakoval a už som radšej spomalil. Obával som sa totiž, že si odpálim ešte stále nedoliečenú šľachu. Pokračoval som teda hopsoklusom - chvíľku behom a chvíľku rýchlou chôdzou. Medzitým som zjedol energetickú tyčinku – ako inak extra sladkú a jednu žemľu so šunkou. Snažil som sa pravidelne piť, každých 20 minút, pár hltov chie, pár hltov vody a doplňoval som sa aj elektrolytovým nápojom. Profil cesty sa začal meniť. Mierne zvlnenú krajinu vystriedal breh jazera Lomond. Úzka lesná cesta posiata striedavo menšími a väčšími kameňmi. Ešte som netušil, že sa práva začína moje utrpenie. Cesta šla hore, dole, hore a zase dole a tak stále dookola. Kamene sa začali zväčšovať, až sa napokon úplne nedalo súvisle behať, len som poskakoval po skalách a kameňoch. Zo začiatku to bola celkom sranda, ale, keď po hodine skáčete cez miniatúrne vodopády, z kameňa na kameň, prekračujete väčšie a menšie balvany a stále je to hooore a doooole, tak vás sranda prejde. sutrikova cesta

Neustálym poskakovaním sa mi navyše začalo nechutne odgrgávať a  žalúdok si začal žiť svojim vlastným životom. V takomto teréne sa mi veľmi komplikovane odhadovala rýchlosť pohybu a zase som zanadával, že som si zapotrošil Garmina. Aspoň by som vedel priemernú rýchlosť a prekonanú vzdialenosť. Po ďalšej polhodine, som si začal nahovárať, že ďalší checkpoint už nemôže byť ďaleko a tam si odpočiniem, ukľudním žalúdok a pobežím ďalej. Prešla ďalšia polhodina, ale checkpoint nikde. Vybral som z vrecka mp3 prehrávač a chcel som sa nabudiť hudbou. Zo sluchátok sa ozval Rammstein, a hneď sa mi bežalo lepšie. Po minúte však hudba prestala a už sa neozvala. Mp3 prehrávač som dal nabíjať večer predtým, čize slabou baterkou to byť nemohlo, musel to byť jednoducho vadný kus. Naštvane som zanadával, zmotal sluchátka do vrecka a poskakoval po kameňoch ďalej. Od žalúdka som cítil už dosť výraznú nevoľnosť, tak som si radšej rozopol spodný popruh na hrudi. Na chvíľu to pomohlo ale fakt iba na chvíľu. Nohy som mal premočené, bolo mi zle od žalúdka a cesta stále hooore a dooole po kameňoch. S láskou som spomínal na šutríky v Zádiely a v duchu som nadával, že toto je vaše „relatively flat“? Z diaľky som začul hudbu a pridal som do kroku-behu. Koooonečne 3. checkpoint – Rowardennam (43.km) Pohľad na hodinky a kuaaaaaaa 6,5 hodiny. Posledných 11 km mi trvalo 2,5 hodiny. Nohy som mal rozmočené, tak som si vymenil ponožky. Usporiadateľky som sa opýtal, kde si môžem kúpiť coca colu, lebo som dúfal, že mi urobí dobre na žalúdok. Mladá baba sa zohla pod pult a dala mi 0,33 l plechovku a s prianím „Enjoy“ mi zamávala na cestu. Zdržiavať som sa veľmi nechcel, tak som cestou vychlipkal kolu a s plechovkou v ruke som pokračoval ďalej. Cesta sa konečne trošku znormalizovala, tak som sa snažil pobehnúť, ale bol to iba klam. Po pár 100 metroch tu bolo moje obľúbené hoooore doooole po šutroch. Akurát, že šutríky boli už väčšie a miestami mi to skôr pripomínalo bouldering alebo canyonig ako ultra trail. Predsavzal som si však, že do ďalšieho checkpointu, vzdialeného 11 km, musím doraziť do dvoch hodín. Celý čas som bežal s plechovkou v ruke, keďže batoh sa mi nechcelo skladať z ramien a po ceste nebol žiadny kôš. Žalúdok sa troška umúdril, takže som poskakoval po kameňoch troška rýchlejšie. Nohy som mal opäť premoknuté. Lebo som zahučal po kotníky do bahna, ale tlačil som sa dopredu. Do 4. checkpointu v Innversnaid (54.km) som prišiel v čase 8:20 a len som si povyhadzoval nepotrebné veci z vaku, nasilu do seba natlačil ďalšiu mandarinku a bežal som ďalej. Tušil som, že ďalších 11 km bude pekelne ťažkých. Do deadlinu mi ostávali ešte 3 hodiny a 10 minút a keď som sa marshalla na checkpointe opýtal, že či to k ďalšiemu checkpointu bude stále taký „rocky surface“ len sa zasmial a odpovedal – „more or less ,yes“. No super.Vybral som sa teda v ústrety kamienkom s cieľom byť na poslednom checkpointe ešte pred deadlinom 11,5 hodiny. Úprimne povedané, z tejto časti trate si veľa podrobností nepamätám. Viem iba, že som šiel veľmi pomaly, dva krát som zvracal a začalo pršať. Stále som sledoval hodinky a keď mi uplynul čas 11,5 hodiny, tak ako naschvál vyšlo slnko. Do checkpointu som prišiel 10 minút po deadline. Pohľad na mňa asi nebol veľmi pekný, lebo hneď ku mne priskočili dvaja usporiadatelia, posadili ma na lavičku a smutne mi oznámili, že musím žiaľ skončiť. Do cieľa v Tyndrum ma odviezol usporiadateľ autom a keď videl, ako sa klepem, tak radšej otvoril okienko J asi sa bál, že mu pogrciam poťahy J V cieli som potom s veľkým sklamaním a smútkom ocenil potleskom každého z hrdinov, ktorí to, na rozdiel odo mňa vydržali a dokázali dobehnúť. Najviac som tlieskal, keď dobiehala do cieľa Majka, je super skvelá a dala to za 13,5 hodiny. Jediná zástupkyňa Slovenska. V cieli som sa jej snažil poskytnúť aspoň čo najlepšiu opateru, plne si to zaslúžila.

Na koniec mi asi len ostáva dodať, že ďakujem všetkým kamarátom a blízkym, ktorý mi držali palce a povzbudzovali ma. Mrzí ma hlavne kvôli nim, že som to nedokázal dokončiť. No a ja? O rok sa postavím na štart znovu, lepšie pripravený a neskutočne motivovaný Fling dokončiť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?