Napriek tejto mojej fóbii vo mne úplne nelogicky tlela túžba vznášať sa vo veľkom prázdnom priestore, kdesi nad oblakmi. Zaumienil som si teda, že ten môj nešťastný 1.poschodový syndróm prekonám. Súčasná doba ponúka hneď niekoľko adrenalínových vylomenín, vhodné na splnenie mojej túžby. 1. Kurz bezmotorového lietania – táto vylomenina sa mi pozdáva najviac, avšak vzhľadom na to, že je trošku finančne náročnejšia, pridelil som jej status – „vyskúšam neskôr“. 2. Bungee jumping – pomyslenie na to, že letím dole odniekiaľ a potom sa hompáľam na gume ako slanina v špajzi mi akosi nerobí dobre a navyše ani nekorešponduje s mojou predstavou vznášania sa vo veľkom prázdnom priestore. 3. Zoskok padákom – bingooo, to je ono. V ponuke parašutistického klubu v Košiciach boli dva spôsoby vzduchoplachtenia. Buď zoskočiť v tandeme alebo samostatný zoskok. Viac sa mi pozdávala druhá možnosť a tak som teda vytočil príslušné telefónne číslo a dohodol si na najbližší víkend zoskok. Ako na potvoru počasie cez víkend bolo na figu a tak som musel čakať ešte dlhé 3 týždne, kým sa v SHMÚ rozhodli, že tento víkend bude pekne. V piatok večer som rodičom oznámil, že zajtra sa nezúčastním rodinnej gardenparty a keď som uviedol dôvod, v našom príbytku zavládlo nepríjemné napätie. Mama a otec s ustrašenou výčitkou v očiach krútili neveriacky hlavami a snažili sa ma na poslednú chvíľu odhovoriť od podľa nich, šialeného a nezodpovedného nápadu – bezúspešne. Noc pred zoskokom som spal na počudovanie pokojne.. Ráno svitol krásny deň a vybral som sa teda na letisko. Na budove paraklubu ma pobavila stará, už hrdzavejúca plechová tabuľka s nápisom „ZÁKAZ SKÁKAŤ!!!“, ukoristená z akéhosi kúpaliska. Po krátkej chvíli dorazili štyria inštruktori. Najstarší z nich si ma hneď zobral do parády a navliekol ma do popruhov, následne mi krátko, ale veľmi jasne a vecne vysvetlil čo ma čaká a ako sa správať v prípade, ak sa ten kus bielej látky nad mojou hlavou neotvorí ako má. Ešte stále pokojný som podpísal vyhlásenie že som bol poučený a že si uvedomujem všetky riziká spojené so zoskokom. Cestou do Prešova, kde sme mali skákať bolo v aute celkom veselo a chlapi mi rozprávali „prúsery“ z tých stoviek a stoviek zoskokov, ktoré majú za sebou. Síce som sa usmieval, ale už sa u mňa začínali prejavovať prvé známky nervozity. Keď sme šťastne dorazili na prešovské letisko a zvítali sa s osadenstvom miestneho aeroklubu, vytlačili sme z hangára mašinku, ktorá nás mala vyniesť nad oblaky – lietadlo L-60 Brygadýr. Mňa ešte čakala v priestoroch aeroklubu videoinštruktáž o zvládaní krízových situácií no a potom už len šup do kombinézy, padák na chrbát a poď ho do mašiny. Na palube boli okrem mňa ešte inštruktor a ďalší skokan Peťo, ktorý sa chystal na svoj 6.zoskok. Pred odletom sme ešte zapózovali do objektívu a podarilo sa mi na tvári vytvoriť odhodlaný úsmev. Štart prebehol bez problémov a keď sme boli vo výške asi 200 metrov, uvedomil som si, na čo som sa to dal. V ústach som mal zrazu sucho, nohy mi zmľandraveli a v žalúdku som mal pocit ako v sobotu ráno, po piatkovom „jednom pive“. Po nastúpaní do výšky 1200 metrov zavelil náš inštruktor, že ideme na vec. Prvý šiel z mašiny Peťo. Potom prišiel rad na moju maličkosť. Nemotorne som sa premiestnil na sedadlo vedľa pilota, vyložil som nohy z kabíny a uvidel som to obrovské prázdno. Zrazu sa mi už nezdalo také atraktívne ako v mojich snoch. No ale cúvnuť sa už nedalo. Na pravom ramene som pocítil inštruktorovu ruku, čo bol signál, že môžem skákať. Zavrel som teda oči a urobil som malý krok pre človeka ale obrovský krok pre mňa. Nasledovali asi najdlhšie 3 sekundy môjho života a potom trhnutie. Otvoril som oči, nad sebou som uvidel nafúknutý padák a pod sebou nádherný, obrovský priestor z mojich snov. Do reality ma vrátil inštruktorov hlas, ktorý ma cez vysielačku bezpečne naviedol na zem. Dopad bol ako do perinky no a tých cca 5 minút, ktoré som strávil nad Prešovom stáli za každú korunu, ktorú som do zoskoku investoval. Už sa neviem dočkať budúceho roku, kedy plánujem aspoň 6-7 zoskokov. Dúfam, že rodičia si zvyknú, veď parašutizmus je predsa vcelku bezpečný šport ;-)
